Pred mnohými rokmi žil jeden starý muž – farmár, ktorý mal jedného syna a staršieho koňa. Jedného dňa sa kôň dostal z ohrady a utiekol. Všetci v dedine mu hovorili: „To je ale nešťastie. Aj ten jediný kôň, ktorý ti pomáhal, ti ušiel.“ Farmár im pokojne odpovedal: „Možno dobré, možno zlé. Nesúď, neposudzuj situáciu. Stačí iba povedať, že kôň ti ušiel.“
O pár týždňov sa kôň vrátil aj so stádom koní, a všetci v dedine mu hovorili: „Si ty ale bohatý muž, kôň ti prišiel so stádom koní. To je ale šťastie a bohatstvo.“ Starý farmár opäť len pokojne zopakoval: „Možno dobré, možno zlé. Nesúď, neposudzuj. Stačí, že iba povieš, kôň sa ti vrátil so stádom koní.“
O niekoľko týždňov sa farmárov syn rozhodol kone skrotiť. Keď sa pokúsil jedného osedlať, kôň ho zhodil a farmárov syn si zlomil nohu. „To je ale smola,“ ľutovali dedinčania farmára. Aj ten jediný syn, ktorý ti pomáhal, je zranený. Farmár znova pokojne odpovedal: „Možno dobré, možno zlé. Nesúď, neposudzuj. Stačí, že iba povieš, syn si zlomil nohu.“
O pár týždňov prišla vojna a verbovali mladých mužov. Jediný farmárov syn ostal doma, kvôli zlomenej nohe. „Máš ty ale šťastie“, všetci musia ísť do vojny a tvoj syn zostáva doma, dedina mu závidela. A farmár naposledy pokojne zopakoval: „Možno dobré, možno zlé. Nesúď, neposudzuj. Stačí povedať, že syn zostáva doma.“
Každý deň máme tendenciu rýchlo hodnotiť situácie, ľudí, udalosti. Častokrát však vidíme len malý úsek príbehu a už si vytvárame názor, aj keď nevidíme celý obraz. To, čo sa dnes javí ako nešťastie, môže byť zajtra obrovským požehnaním. A to, čo sa dnes javí ako výhra, môže byť neskôr zdrojom bolesti.
Umenie neposudzovania nie je o tom, že prestaneme cítiť, alebo reagovať. Je to o tom, že si dovolíme nevynášať rýchle súdy. Je o dôvere, že život má svoj vlastný rytmus, ktorý nemusíme vidieť hneď. A možno práve v tom je skutočná múdrosť: pomenovať, čo sa deje, ale nenálepkovať, nehodnotiť, nekategorizovať. Nechať veciam čas, aby ukázali, čím v skutočnosti sú.
S láskou,
